Osud plameňa a plameň osudu

Autor: Petra Gordíková | 9.8.2007 o 16:33 | Karma článku: 8,25 | Prečítané:  3090x

Dnes si vám dovoľujem ponúknuť článok môjho kolegu Erika Kližana. Erik je taký anjel strážny zámockej knižnice a archívu. Pri čítaní tohto článku mi až naskočili zimomriavky. Úzko súvisí s požiarom zámku v roku 1950. Popri faktoch o ničivých plameňoch rozpráva i životný príbeh človeka, ktorý sa výrazne zapísal do histórie Bojnického zámku. Napriek tomu je ale jeho meno pre väčšinu z nás úplne neznáme a nič nehovoriace. Popri aktuálnych fotografiách sú v článku použité i autentické fotografie priamo z požiaru.

Ohňom sa väčšinou všetko končí. Po príklady k tejto múdrosti nemusíme chodiť ďaleko: požiare, spaľovne, krematóriá. No v jednom prípade, paradoxne, oheň stál i na začiatku. Na začiatku novodobej existencie múzea v Bojniciach. S jeho začiatkami je spojené jedno meno, neprávom opomínaného architekta a múzejníka Ing. arch. Františka Fackenberga.

Zámok v Bojniciach v minulosti prechádzal z rúk do rúk. Po množstve známych i tých menej poznaných rodov boli tými poslednými Pálfiovci. Gróf Ján František Pálfi zomrel bez potomka a tak zámok podľa jeho testamentu prevzali príbuzní. A tak, ako to už býva zvykom, majetok sa stáva predmetom sváru. Pálfiho dedičia nedbali na ustanovenia testamentu, rozpredali cenné zariadenie a napokon aj zámok samotný. Komu? Jánovi Baťovi, bratovi zakladateľa obuvníckeho impéria Tomáša Baťu. V roku 1938. firma do Bojníc presťahovala časť svojich aktivít, okrem iného i projekčný ateliér. Na jeho čele stál F. Fackenberg.

Ing. arch. František Fackenberg sa narodil 20. júna 1904 vo Viedni, pochádzal však z Moravy. Po absolvovaní domácich štúdií sa zapísal ako poslucháč na Vyššiu štátnu priemyselnú školu v Brne. Mladý architekt s čerstvým diplomov vo vrecku nadobúdal skúsenosti u viacerých českých architektov - A. Bacher, B. Čermák, K. E. Ortt, S. F. Berger. Od roku 1930 sa na dve desiatky rokov upísal firme Baťa.

Baťovci vlastnili bojnický zámok do roku 1945. Povojnová vládna moc ich činnosť v predošlom období zhodnotila ako nezlučiteľnú s novými pomermi. Spadli do pozornosti tzv. Benešových dekrétov. Pôvodnú akciovú spoločnosť Baťa pretvorila na národný podnik, neskôr nazvaný Závody 29. augusta. Projekčný ateliér bol od roku 1950 premenovaný na Stavoprojekt, ktorý ostal sídliť v zámku. V budovateľskej atmosfére sa štát ako nový majiteľ bývalého šľachtického sídla rozhodol v jeho priestoroch zriadiť múzeum. Úlohu projekčne zabezpečovali pracovníci Stavoprojektu. Jednou z priorít bolo upravenie priestorov na vykonávanie odbornej činnosti, s čím súvisela aj možnosť vykurovania miestností zámku v zimných mesiacoch.

Teraz trochu odbočíme. Každé mesto má svoje talizmany. Tak, ako sú husi v Ríme a havrany v Londýne neodmysliteľnou súčasťou miestneho koloritu, aj Bojnice majú svojich typických operencov. Sú nimi čierne kavky, vtáky podobné krkavcom. Vydávajú pre niekoho nepríjemné škrekľavé zvuky. Počas niekoľkých storočí sa pravidelne, vždy na jar, vracajú z lesov neďalekého pohoria Vtáčnik k zámockým vežiam, v dutinách a komínoch ktorých si stavajú hniezda. Tak tomu bolo aj v minulosti, pokiaľ komíny a otvory v stenách nechránili drôtené zábrany. Generácie kaviek naznášali do nevyužívaných komínov množstvo raždia, peria a rôznych nečistôt, ktoré komíny upchali...

Ing. arch. Fackenberg mal na starosti zistiť priepustnosť komínov v jednotlivých miestnostiach bojnického zámku. Tu sa už ďalšie podrobnosti príbehu rôznia a na ich základe existuje viacero verzií ďalších dramatických okamihov. Najpravdepodobnejšia hovorí, že v osudný deň 9. mája 1950 v Erbovej sieni, najvyššej obývanej miestnosti donjonu - veže stredovekého hradu skúšali priepustnosť komína zaujímavým spôsobom. Prítomný bol vraj aj arch. Fackenberg. Poverený pracovník polial otep slamy benzínom, zapálil a hodil do komína. Prievan vytiahol otep k ústiu komína, ktorý bol ale upchatý nánosom kaviek. Materiál sa vznietil a tlak, ktorý následne vznikol, roztrhol teleso komína. Z uvoľneného komína vyletela iskra. Spadla na strechu východnej časti tzv. stredného hradu, pokrytú v tom čase dreveným šindľom. Následný požiar spôsobil doslova skazu. Všetky tri okrúhle veže zámku, rovnako ako aj povala stredného hradu ľahli popolom, poškodené boli i stropy najvyšších podlaží. Požiar likvidovalo sedemnásť hasičských zborov.

Dobová fotografoa

Dobová fotografia

Dobová fotografia

Dobová fotografia

Dobová fotografia

Dobová fotografia

Dobová fotografia

Dobová fotografia

Dobová fotografia

Dobová fotografia

Dobová fotografia

Žalostný bol pohľad na okyptené zbytky romantického hradu. Hneď na druhý deň predstavitelia miestnej samosprávy spísali memorandum a zaslali ho vláde. V ňom formulovali požiadavky na záchranu vzácnej pamiatky zámku, navrhovali riešenia a ponúkli pomoc. Záchranné práce začali okamžite. Vďaka veľkej intervencii vtedajšieho povereníka vnútra Dr. Jozefa Lietavca, pôvodom Bojničana, prezident Gottwald uvolnil z povojnového rozpočtu potrebné finančné prostriedky na renováciu požiarom zničeného zámku. Podarilo sa a 2. septembra 1951, po niekoľkomesačných ťahaniciach, bola verejnosti sprístupnená prvá expozícia v roku 1950 zriadeného Krajského nitrianskeho múzea v Bojniciach.

Mohli by sme povedať - idylka ako v rozprávke. Náš príbeh však nie je rozprávkou. Vládna moc potrebovala nájsť vinníka požiaru. Kto iný, ako predstaviteľ nenávidenej buržoáznej inteligencie mohol byť zodpovedný. Vyšetrovanie určilo, že príkaz na spomínanú „skúšku ohňom" dal František Fackenberg. Architekta umiestnili na dva mesiace do väzenskej cely. Keďže mu vinu nedokázali, prepustili ho. Nie však zadarmo. S podmienkou, že vypracuje plány na renováciu požiarom zničených častí stredného hradu. Samozrejme, zadarmo. A stalo sa. Z neznámeho dôvodu však architekt naprojektoval o niekoľko metrov nižšie veže ako boli pôvodné. Symbolicky, osadením legendárnej tŕňovej koruny grófa Jána Františka Pálfiho, malo skončiť aj utrpenie Františka Fackenberga.

Tŕňová koruna

 

V roku 1953 Ing. arch. Fackenberg prešiel pracovať zo Stavoprojektu do bojnického múzea. Mal na starosti architektonické a ako zručný maliar - amatér aj výtvarné oddelenie. Bol správcom zbierkového fondu. Okrem toho dokumentoval množstvo stavebných pamiatok na území v pôsobnosti múzea, vo vtedajšom nitrianskom kraji, podieľal sa na vzniku okresných múzeí v Leviciach, Zlatých Moravciach a Komárne a vykonával geologické prieskumy v rôznych lokalitách kraja. Tiež spracoval koncepciu budovania zoologickej záhrady v Bojniciach, najstaršej na Slovensku. V roku 1960 odišiel z múzea pracovať do novozriadeného Krajského strediska pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici. Bol tam len krátko. Stále žil v Bojniciach, v barokovom tzv. záhradnom dome. Svoju milovanú manželku prežil o jeden rok. Zomrel 2. apríla 1972, opustený, zabudnutý a sám. Jeho bohatá a vzácna knižnica sa dostala do fondu súčasnej ústavnej knižnice múzea. V nedávnej minulosti, v časoch, kedy sa už mohol dočkať aspoň morálnej rehabilitácie, boli jeho telesné pozostatky odstránené nevedno kam a hrob v Bojniciach ako neudržiavaný zlikvidovaný. Plameň jeho osudu tak dohorel navždy.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

V Afganistane sa zrútilo lietadlo. Zatiaľ sa nevie, komu patrilo

Stroj spadol do odľahlej oblasti pod kontrolou Talibanu.


Už ste čítali?